Asociácie lodnej triedy FINN
Lodná trieda Finn
Je jedno posádková plachetnica a bývalá olympijská trieda pre kategórie havy man sailors – ťažkých jachtárov – mužov. Od svojho debutu na letných olympijských hrách v Helsinkách v roku 1952 sa Finn objavil na každých letných olympijských hrách až do roku 2020, čím sa stal najdlhšie slúžiacou lodnou triedou v dejinách olympijských regát. Finn je fyzicky a atleticky náročná loď na pretekanie na najvyšších úrovniach, najmä preto, že pravidlá triedy teraz umožňujú neobmedzené „pumpovanie“ s plachtou na zadný vietor a kývanie s loďou keď vietor dosiahne silu nad 10 uzlov. Finn je aj najrozšírenejšou lodnou triedou pre kategóriu Masters na svete. Každoročne na Finn World Masters a Finn European Masters sa zíde niekedy až 350 lodí Finn.
Dizajn
Finn navrhol švédsky konštruktér kanoe Rickard Sarby v roku 1949 pre olympijské hry v Helsinkách.
V roku 1949 boli trupy postavené z dreva a plachty z bavlny. Spočiatku sa v dizajne nie príliš dbalo na úlohu sťažňa. Neboli testy ani skúsenosti z ohybom sťažňa ako predo-zadným tak bočným. Postupom času sa však finnári -jachtári sa naučili, ako hobľovať drevo z prednej časti svojich sťažňov pre silný vietor a ako lepiť pásy dreva na prednú časť sťažňov pri slabšom vetre. Tak sa do dizajnu lode Finn vniesol duch práce a pochopenia flexibility sťažňov.
Hoci sa fínsky trup odvtedy zmenil len málo, došlo k vývoju. Posledné olympijské regaty sa jazdili na lodiach Devoti Classic a neskôr na lodiach Devoti Fantastica. Práve Fantastica priniesla nové priekopnícke riešenia predĺženia trupu o pár cm v regulách pravidiel Finn. Dnes lode sú vyrábané dielňami Devoti, TT, Peticrow, Pata. Stále je to však one design loď s prísnymi pravidlami na meranie lode. Meranie a certifikácia zabezpečuje že finnári nevíťazia na základe rozdielnosti lodí ale na základe jachtárskych skúseností, taktiky a fyzicko – atletickej pripravenosti.
Pôvodné sťažne a rahná sa vyrábali z dreva až do konca 60. a začiatku 70. rokov 20. storočia, kedy došlo k postupnej zmene na hliníkové. Hliníkové sťažne sú výrazne flexibilnejšie a umožňujú väčšiu kontrolu nad tvarom plachty a stali sa samozrejmosťou po letných olympijských hrách v Mníchove v roku 1972, keď boli prvýkrát dodané olympijským finnárom. V poslednej dobe sa vývoj sťažňa preorientoval na oveľa ľahší a flexibilnejší kompozitný materiál – uhlík – teda carbon. Takýto sťažeň je možné vyrábať aj pre ľahších jachtárov a aj preto sa tejto triede venujú jachtári s menšou hmotnosťou a sú celkom konkurencie schopní s tými váhovo ťažšími.
Plachty sa tiež vyvinuli a teraz sa bežne vyrábajú z rôznych laminátov, ako je Technora, polyester a Kevlar.
Na pravidlá triedy dohliada Medzinárodná Finnárska Federácia, ktorá každoročne organizuje Anual Meeting a to vždy na Majstrovstvách sveta.